Vlasy havranie (n)

Hodiny odbili zbytočné hľadnie,
ktoré sa rozbilo o vlasy havranie.
Po všetkých mesiacoch, opäť a odznova
rozvážne chvíle viet s príchuťou domova.

Po strechách tichúčko zaklope svitanie
a ruka zablúdi na vlasy havranie.
Večer bol pridlhý okamih pred spaním,
nemôžno odolať jej vlasom havraním.

Mesiace rátania odrazu zastanú,
čas nie je podstatný, chce pri nej zostarnúť.
Ticho spí, ticho spí do klbka schúlená
a mojim nezmyslom lámu sa kolená.

Rána sú nádherné, dotyk pier chlácholí
slovami vo vetách, čo nikdy neboli.
Len vlasom s odtieňom polnočne havraním
otváram dokorán, ničím sa nebránim.

A bozkom smutných pier v kútiku usmiatom
vydláždim chodníky budúcim návratom
drobnými kúskami mozaiky všedných dní
od vlasov havraních po moje šediny.

Dosť bolo prázdnych dní, túlania, nečasu,
aj múzam básnika ruky sa roztrasú.
Nad krásou domova prepláva čakanie,
čakanie, čakanie na vlasy havranie.