Otváram slovám okná, nech tvoria krátke vety.
Zatiaľ dážď zmyselným rytmom vybúcha
strechami, cestou zo skla zmoknuté kastanety
a my... A my píšeme o ich slzách do sucha.
Privítam nový dátum v starom kalendári,
dohrá svetlo, rovnaká ruka hudbu zhasína...
Pridlho staré slnko hladilo ťa po tvári,
zajtra už daj konečne zbohom prázdninám.
Na konci riadku tajne prezdaríš, neboj sa báť,
nevieš kde je nádherne a kde práve blúdi dážď.
Možno raz dobre spoznám územia, kde ich zlapať,
ak som ľúbil predvčerom, dnes ťa ľúbim zvlášť.
Vychádza nové slnko, vyhrnie dúhe rukáv,
vietor blúdi po novom, šedé mraky prehŕňa,
Uvädli mŕtve kvety, príslovie vo švoch puká,
dobre vieme, nenájdeme vonku ruže bez tŕňa.
Dospeli múdre deti, obaja dobre vieme,
letia z domov voľakde ponad modrú oblohu...
Až získam staronovú skúsenosť v prvom vneme,
určite poznáš, že si mi stále prvá po bohu.
Keby som musel z priadze anjelov stvoriť látku,
počkaj, prosím, v perinách kľudne ďalej driem.
Zlatom hviezd budem tkať na hviezdnom kolovrátku
súkno, ktoré pod tvoje nohy mlčky rozprestriem.
Možno chcem príliš mnoho, skutočnosť býva taká,
že mám len svoje drobné všednosti a pár štipek nedele.
Poďme žiť zopár rokov, ktoré prítomnosť nenaľaká,
kým nezaspím v posteli, čo mi hrobár ustelie.
4 x komentované:
som rada, že píšeš a medzi riadkami cítim, že opäť s chuťou.
Je krásna a silná ako láska.
Zatajil sa mi dych.
Píšem a ... možno to ešte rozšírim o jednu slohu, pretože mátoží. ;)
do toho, do tohoooo :o)
...ale to nie je možné takto hrrrr. Teda pre mňa určite. :)
Zverejnenie komentára