Nikdy viac verš pre ženu (n)

Prológ

Nikdy viac verš pre ženu,
skladať báseň stráženú,
lebo je snom, možno chuťou.
Časom po nej býva ľúto.

Hlavou sa verše pre ženu
rýchlosťou svetla preženú,
navnivoč padnú kdesi. Čia vina?
Potichu padá slza do vína...


Andrejov smútok

Keď mi padali slzy do vína,
kohos' ľúbila, moja Marína?
Kam odišla ľúbosť po nej?
Ktože si jej ustlal v lone?

Mohol som dojiť Mliečnu dráhu
do kávy pre ňu, moju drahú...
Napokon však rýmy, verše, slová
v ohňoch nebies vesmír schová.

Z výsosti Tatier ona mi svieti,
no ale s iným dnes plodí deti.
Krásna čo očarí i Puškina...
Kdeže si dneska, vzácna Marína?


In vino veritas

Ktorá dnes dokáže čítať básne
pokiaľ jej sama ticho doznie?
Skôr ako premení vodu na sneh,
radšej nech hľadá víno v hrozne...
Dievočky náročky vreštia: Hrozné...!

Ak ľúbiť, potom bez básní,
ktoré si iný privlastní.
Už nikdy viac verš pre ženu,
čo iný vezme bez blenu.


Odpustenie

Ženy majú problém v odpúšťaní?
Naozaj nemajú, milá pani.
Odpustia, ak cítia zmysel v láske.
Zabúdať je ale pre ne ťažké.


Prachom ciest

Prériou prechádza večný pútnik
zrazu sa pristaví, hlavou krúti.
Márnivé mrazenie v hĺbke, v srdci, tuto...
rozpráva Indián unavený púťou.


Náčelník kmeňa Hopi

Náčelník kmeňa Hopi
vraví, že nepochopí,
čože ma ženie
písať verš žene...
Ja na to: Že nie?!

Potiahol ticho z fajky,
riekol mi: Never v bájky
úžasné, vrúcne, verné...
Každá má čierne strieľne.

Každá žiariaca na výsosti,
každá, pre ktorú držíš pôsty,
každá, čo rozum ukradla...
Spýtaj sa svojho zrkadla.


Zrkadlenie

Zrkadielko, povedz rýchlo,
prečo zrazu pálim mosty?
Zrkadielko na mňa kýchlo:
Pretože si, chlapče, sprostý.


Odzrkadlenie

Hneď divý jak zlá saň
rozbíjam zrkadlo,
pretože bez zábran
odpoveď uhádlo.


Vesmírny odpad

Hviezdičky spievajú pesničku molovú
prastaré slová sa vracajú ku slovu.
Až uvidíš jedno na zem letieť,
spoznáš môj hold hviezdnej piete,
čo ktosi z neba vyprostí.
Neboj sa, prestaň mať strach
z Vodnárov, Levov a Váh,
to iba ja som prisprostý...


Gentlemen's Agreement

Nikdy viac ani verš pre ženu
minulú, budúcu, blízku či vzdialenú.
Navždy len blúdi, uväzňuje ducha
modravým dymom v postriebrených sluchách
fajky mieru, ktorá uhasína
slanou slzou zo sladkého vína.


Epilóg

Nemajte strach, milá pani,
ešte píšu múdri páni
krásne verše ženám.
Ja tam miesto nemám...

...veru, ani mieru.

Náčelníka, na môj veru,
jeho dušu, fajku mieru
v záhrení ukrytú
vzal k sebe Manitúúú.